Politika a diskusné relácie: národné hobby

Uvedená verzia je z obdobia štúdií vo Francúzsku (2006/07).  

„Niektoré politické televízne prenosy sú vo Francúzsku sledovanejšie ako zápasy národneho futbalového tímu na Majstrovstvách Európy“.

           Francúzsko je politickou krajinou „par excellence“. Uz viac ako dva roky sa hovorí a prezidentských voľbách, minulý rok to začalo vrcholiť a v súčasnosti si analytici, prognostici, štatistici a aj študenti politických vied prídu na svoje. Fenomén participácie Francúzov na veciach verejných tu nie je prítomný len pred voľbami. Francúz sa potrebuje vyjadriť. Už Rousseau tvrdil vo svojej Spoločenskej zmluve (Tretia kniha, prvá kapitola, O vláde vo všeobecnosti) že ide o určitý „rapport“, teda vzťah, kde suverén má spolupracovať so „sujets“, resp. občanmi.  Ak sa tí slepo podrobia,  už nejde o „rapport“.

Občania sú tú povolaní vyjadriť sa k veciam rôznym: či bude električka žltej alebo zelenej farby a o týždeň neskôr, či bude mať hranatý alebo oválny tvar. Francúzsky poslanec, či už na lokálnej, regionálnej alebo európskej úrovni sa povinne presúva na nespočetné debaty s občanmi, kde musí byť schopný vyjadriť sa na akúkoľvek tému. A sály a kultúrne inštitúcie sú preplnené. Ľudia sa hlásia a kladú otázky. Chystá sa televízny prenos? Niekoľko miliónov Francúzov vášnivo sleduje živo animovanú debatu. V prípade ľavicovej kandidátky Ségolène Royal, necelých deväť miliónov Francúzov sledovalo novú televíznu reláciu k prezidentským voľbám: „Položím vám jednu otázku“.  O niečo menej to bolo pre pravicového zástupcu Nicolas SARKOZYho. Stačí už len dodať fenoménálnu rozlúčku prezidenta Chiraca, pohybujúceho sa v centre moci politických kuluároch národných palácov od roku 1962. Už uvedená politická rozlúčka v priamom televíznom prenose pritiahla k obrazovkám 22 miliónov Francúzov, k čomu samozrejme prispel aj fakt, že prejav bolo vysielaný o 20.00 a na štyroch televíznych kanáloch. Isté je, že prekonal tým sledovanosť finále Majstrovstiev Európy 2000 vo futbale, kde hral francúzsky národný tím.

Tocquevillova participatívna demokracia je v tomto ohľade u Francúzov imperatívom. Francúzska duša si tu nárokuje na dve požiadavky: najskôr chce byť vypočutá, resp. mať minimálne možnosť vyjadriť sa a následne neznesie, ak je viditeľne prinútená. Vtedy použije revolučný princíp: Som proti! Mohli sme to vidieť počas referenda za novú ústavu, kde takmer celá tlač a všetky televízie vyzývali Francúzov voliť „áno“.

Dnes stretnete v Paríži mladých Francúzov, ktorý Vám s nadšením vysvetlia, ako išli k urnám, aby povedali nie. Podobne to bolo pri otázke vstupu Turecka do EÚ. Na Sarkozyho podnet a na utlmenie vášní sa zasiahlo do ústavy, ktorá odteraz garantuje referendum pre francúzsky ľud v prípade riešenia vstupu Turecka do Únie.

            Tieto dve požiadavky sú pre francúzsky charakter nevyhnutné. A francúzska vláda už dobre vie, že má sa čoho obávať zo strany svojho ľudu: niekoľko státisícové vzbury študentov počas minulého roka sú toho dôkazom, ako i pestrý historický kontext. Takáto forma angažovanosti je prítomná a silná už na stredoškolskej úrovni. Veď dve národné stredoškolské hnutia sa pýšia tým, ako získali moc vďaka ich „výpadu do ulíc“ a dnes sú pozývané na okrúhle stoly s ministerstvami.

Iniciatívnosť vždy vítaná už v zárodku

Napriek tomu, že Francúzsku medzinárodná tlač často atribuuje prívlastok colbertizmu a teda uzatvorenosti sa, Francúzsko je krajina pohybu, krajina s najväčším počtom asociácií a hnutí na svete, ako i turistickou destináciou číslo jeden opäť vo svetovom rebríčku. Priaznivé prostredie pre angažovanosť vidím aj tu na Právnickej fakulte v Remeši. „Máš nápad? Projekt? Príď! Podporíme tvoj potenciál“ Podpísané mesto, univerzita, región a ďaľší. Plagáty od všetkých a všade. Každá inovácia a iniciatívnosť je vítaná! Len na jednej chodbe je niekoľko študentských bureaux. Problém tu je vybrať si a nezapadnúť medzi „priemerne“ sa angažujúcich. Keď som vytváral na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave s dvomi spolužiačkami najvačšie frankofónne študentské združenie na Slovensku „Pont Francophone“, nemali sme nič a v podstate ani žiadneho materiálneho protektora. Disponovali sme morálnou podporu zo strany vyučujúcich. Tridsať aktivít za deväť mesiacov. Slovenskí študenti! Práca hodná Herkula! Bola vôľa, našla sa cesta. Hrboľatá, minulosťou opotrebovaná, ale nie so slepou uličkou. Pozbierali sme ceny, povyhrávali projekty. Bez koruny, bez mesta, bez regiónu, v spolupráci s veľvyslanectvami Francúzska, Švajčiarska a Belgicka. Máme bureau, v ktorom nezasadáme, lebo nie je miesto, plagáty sme si robili samy. Vôla, angažovanosť a iniciatívnosť boli naším trojskym koňom.

Tu, vo Francúzsku, je problém na inej úrovni: napriek až neuveriteľným možnostiam financovania študentských projektov, podpore vyučujúcich, ktorí sú angažovaní a aktívni, študenti nedokážu  absorbovať všetky ponuky. Vysokí predstavitelia univerzity mi povedia, že študenti by sa mohli angažovať viac. Búrim sa, neverím a popieram. A porovnávam!

Pravdou je, že všetkého veľa škodí. Áno, niekedy revolta predchádza negociáciu. Potomok Voltairovej duše namieta na početné veci. Čo je však nepopierateľné, je to, že máte na výber.

Ak ste zaangažovaný, máte oporu. Ak chcete žiť dynamicky na fakulte, máte vejár možností.

Ide o pokročilú etapu, kde sa už neodlišuje čierne a biele, ale nuansy. Je na vás vybrať si, v ktorej schéme by ste sa radi našli.

Ľubomír JANČOK

Prezident Asociácie Študentov Strednej a Východnej Európy - AESECO (Remeš)

Študent medzinárodných vzťahov a politických vied na Právnickej fakulte v Remeši