„Francúzsko sa nudí" (Lamartine, 1848)

Keď sa Michel Serres, člen Francúzskej akadémie vied, vyjadril o možnostiach štúdia mimo Francúzska v jednej z brožúr a tým k nevyhnutnosti „mouvement" (pohybu) študentov a hľadaniu a najmä poznávaniu iných krajín, nemýlil sa, ak tejto problematike pripísal kardinálny charakter. Ja sám som sa inšpiroval a ako slogan pre asociáciu, ktorej vznik som inicioval som vybral práve jeho údernú a pertinentnú poznámku: „Qui ne bouge n´apprend rien" (Z nečinnosti sa rodí nevedomosť).

Ak sa obzrieme do histórie, môžeme si všimnúť, že spomenutá myšlienka mala svoje miesto u veľkých mysliteľov ako Voltaire, Pascal. Najmä  ten druhý videl v nečinnosti priam zrodenie zla, ktoré môže vyvrcholiť práve z toho čo dnes nazývame „ennui pascalien" (Nuda à la Pascal)[1].

Francúzsko je však krajinou, kde „pohyb" a participácia občana má vytvorené silné zázemie, čo môžeme samozrejme pripisovať historickému kontextu.

Najviac asociácií a združení na svete, odbory disponujúce určitou mocou a vôbec fakt, že 8 z desiatich francúzov je určitým spôsobom začlenených do takejto občianskej formy participácie.

Mám pocit, že Francúzsko sa už nikdy nebude nudiť ako počas ťažkých rokov nudy od 1830-38, ktoré evokoval Lamartine, básnik a politik zároveň, aby podčiarkol priam pokojnú situáciu v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi.

Krajina, jeden zo zakladateľov EÚ je stále v centre pozornosti, zahraničná tlač mu udeľuje často titulky na prvých stránkach, aj keď pravdou je, že v poslednom čase skôr negatívneho charakteru.

 Klišé o francúzskej povahe má svoje miesto azda všade, v ekonomickej sfére sa často hovorí o „colbertisme[2]" a v edukačnom svete sú známe pokusy bývalého ministra kultúry, ktoré niesli názov „Loi Toubon" a mali za cieľ vytvoriť legislatívny múr v podobe lingivistickej nedotknutosti proti globalizačnej vlne a najmä návalu anglicizmov na francúzsky trh. A iné tzv. turistické klišé, ktoré hovoria o tom, že vo Francúzsku si neporadíte po anglicky. Čaro všetkých klišé spočíva v tom, že buď je pravdivé, ale nie aplikovateľné vždy alebo má taký význam ako anekdoda, ktorej príbeh nemusí byť úplne pravdivý, ale myšlienka a vyobrazenia správania daných postáv úplne vystihujú ich ducha. Preto by sa mohlo stať, že uvedená situácia neexistovala, ale vieme, že spomenutý hrdina by reagoval práve tak, ako to je uvedené v anekdote.

A potom sú tu fakty: podľa Svetovej organizácie pre cestovný ruch, Francúzsko, vo francúzštine častokrát volané  aj „Pays de Marianne[3])" je najnavštevovanejšou krajinou sveta. V roku 2002 ju navštívilo približne 70 miliónov turistov, pričom za sebou nechala s dostatočným odstupom juhozápadného suseda Španielsko s približne 50 miliónov turistov ročne.

Paríž, regionálna varieta, pestrý vejár kultúrnej histórie, gastronomický raj, geografická poloha a dobre prepracované služby zákazníkom a prístup k turistom a historicko-kultúrny kontext sú hlavnými ťahúňmi.

Ako sprievodca slovenských študentov v Paríži a fracúzskych turistov v Bratislave, si dovoľujem tvrdiť, že Francúzsko stále rozosnívava. Nehovoriac o Paríži. Je to, ako keby ste vypracovali meno vlastnej značke, ktorá sa predáva po celom svete. A môžete to neskôr aj zneužiť, lebo máte meno, a aj keď vyrobíte rovnako kvalitný produkt , nalepíte svoj label a predá sa, kým ten menej známy s rovnakou kvalitou si možno nikto ani nevšimne.  Povedzte Louis Vuiton, Pommery, Bordeaux a pod., stačí názov a váš mozog to registruje. A pritom je toľko malých producentov šampanského, ktorých produkt je lepší ako z Maison Pommery... A dokonca malí producenti predávajú svoje hrozno veľkým výrobcom, lebo nemajú  vypracované strategicko-logistické prvky, dostatočné materiálne podmienky a hlavne meno.

Je to smiešne, ale keď Talleyrand tvrdil, že „Dans l´amour, être français, c´est la moitié du chemin"[4].  Skúsenosť len potvrdzuje ten výrok: Ak sa pri predstavovaní na Slovensku predstavíte ako Francúz, myslím, že vo väčšine prípadov sa vytvoria pozitívne konotácie, iba ak dotyčná osoba nemala samozrejme negatívne skúsenosti s Francúzskom a jeho občanmi. Ešte vačšiu prestíž získa, ak povie, že je z Paríža.

Vplyv historických filmov, médií a tlače (vypíšte dotazník a získajte zájazd v meste zaľúbencov, romantiky, v čarovnom Paríži a pod.) sa prejaví. Veľakrát som videl, ako sa pri zoznamovaní so Slovenkou mladík predstavil a dodal, že je z Paríža, aby som vydumal neskôr, že je z Limoges. Ale kto by už len vedel, kde je Limoges.

Či to boli študenti alebo starší účastníci zajázdov, videl som ich nadšenie pred vstupom do Paríža. Sny sa naplnili! Len to potvrdilo horeuvedenú tézu, že Francúzsko rozosnívava. Nie je to Francúzsko povahy, ale Francúzsko prostredia! Napriek tomu, že sme v Európe a nie tak ďaleko od seba vzdialení, naše povahy majú kardinálne odlišnosti! A pri ich objavení, Francúzsko úž nemusí rozosnívavať!

Avšak to však už zaleží od toho, v akých kruhoch sa pohybujete. Koľko ľudí, toľko chutí. Ako profesionálny tlmočník som sa zúčastnil na rôznych misiách či už v Luxembursku, vo Francúzsku, ale aj na Slovensku. Od pohovorov, stáží, školení až po prácu v teréne, videl som rôzne prístupy zo strany Francúzov. Ale v konečnom dôsledku sú si veľmi podobne v týchto sférach. Ale zároveň sú veľmi odlišné od správania sa Francúzov v univerzitnom prostredí. 

Na pracovnom trhu vládne väčšia otvorenosť voči krajinám, ktoré sa pridali k pätnástke v EÚ v máji 2004, čo má samozrejme svoje opodstatnenie, ktoré tu nebudem rozoberať. V univerzitnom prostredí  ide o to, čo ja nazývam „colbertisme culturel" (kultúrny colbertizmus[5]).

Táto forma colbertizmu nie je však aplikovaná voči už Francúzom známym krajinám, ako napr. Španielsko, Taliansko, Spojené štáty americké a pod., čo napokon aj presne detektujú ukazovatele edukačných programov, ako napr. Erazmus.

Má však svoje miesto vo vzťahu Francúzsko - krajiny strednej a východnej európy.

Prirodzene meno Slovenska sa dostáva do povedomia Francúzov, počet francúzskych turistov sa rokmi zvyšuje, zvedavosť a „objavenie" novoprístupovýh krajín cez Sky Europe sa dostali do módy, investície francúzskeho kapitálu siahajú na päty nemeckému, ktorý je na prvom mieste.  Avšak všetky horeuvedené aspekty sú buď turistického alebo ekonomického charakteru. 

Bohužial, ten kultúrny je ešte v plienkach.  Presuňte sa do regiónu Champagne-Ardennes, Limousin, Languedoc-Roussillon, navštívte univerzity, kurzy zamerané na náš stredoeurópsky región a spozorujete ešte veľkú jamu, ktorá sa eštelen začína zahrabávať. Spoznanie Slovenska a krajín str. a vých. Európy, objavenia ich kultúry, zvykov, prehrabanie sa v ich duši sú marginálneho charakteru a v niektorých prípadoch ešte evokujú obavy.

Vytvára sa tu priepasť medzi Patriotizmom a Tour d´Ivoire[6].

V prvom prípade, kiežby Slovensko malo väčšieho ducha patriotizmu. Aj na primerane prehnanom patriotizme nie je nič zlé! Ako tvrdil princ diplomatov Charles-Maurice Talleyrand „Faute de richesse, la nation est pauvre, faute de patriotisme, c´est une pauvre nation[7]". V druhom prípade, izolacionizmus, ktorého podstatu som načtol v podobe výrazu „kultúrny colbertizmus" je tou druhou stranou mince a je priam umením nájsť zlatú strednú cestu. Na to však treba, aby sa francúzsky študentský esprit viac otvoril, necestoval do krajín strednej a východnej Európy s už vytvorenými závermi, ale so snahou objaviť a porozumieť. To je prvou podmienkou sine qua non, ktorej splnenie môže mať len priaznivé účinky.

Francúzsko je častokrát označované aj izolacionizmom voči Spojeným štátom americkým.  Hubert Védrine, bývalý minister zahraničných vecí, vysvetľuje pozíciu Francúzska: „Sme ich priateľmi a spojencami, ale nestojíme v jednom rade"[8].

V praxi tento jav skutočne nie je veľmi zrejmý. Pri globalizačných vlnách, Francúzsko sa hltavo vrhá do kín, aby videlo novinky z Hollywoodu, kritika známeho francúzskeho kuchára Paula Beaucusa neoslabila trend macdonaldskej kultúry, ktorá je aktuálne vo Francúzsku na vrchole. Skôr by sme si mohli položiť otázku opačne: Za oceánom, zaujímajú sa o Francúzsko?

Podľa bývalého veľvyslanca Francúzska v Spojených štátoch amerických, Jacquesa Andréaniho (1989-1995) sa záujem Ameriky o starý kontinent zmenšuje, tým aj o Francúzsko. „Amerika musí čím ďalej tým viac riešiť vlastné problémy. Nejde o návrat k izolacionizmu, ktorý sa opakuje médiálne opakuje v pravidelných intervaloch, ale skôr o fakt, že krajina vidí rásť svoj vplyv a moc, a tým je potreba naslúchať iným čím daľej, tým menšia".[9]

Existujú teda dve odlišné formy „izolacionizmu", ak si to dovolíme takto hanebne nazvať: v prvom prípade(Francúzsko-Slovensko a iné krajiny strednej a východnej Európy), ktorý je prítomný najmä v kultúrnej oblasti a má svoje vysvetlenie v historickom kontexte a svoje riešenia v edukačnom a psychologickom kontexte. V druhom prípade(Francúzsko-Amerika) je skôr problémom na politickej úrovni a divergentného chápanie pozície každého zo štátov voči globalizácii a multipolárneho kontextu usporiadania vzťahov vo svete.

V druhom prípade ide skôr o konflikt záujmov a preto východisko je o to zložitejšie. V prvom prípade, kde do hry vstupujú edukačno-psychologické výzvy, je riešenie otázkou metódy, času a otvorenosti pre vzájomné porozumenie.

NB: písané počas štúdií vo Francúzsku (2006-2007).

Ľubomír Jančok

[1] Pozri stránku asociácie Pont Francophone, kde sa nachádza hlbšia analogická kontemplácia študenta k „ennui pascalien". In: www.pontfrancophone.sk, v rubrike Publication pod názvom „La France s´ennuie"

[2] Colbertizmus- systém aplikovaný v oblastiach obchodu a priemyslu, inšpirovaný merkantilizmom. Jean-Baptiste Colbert tvrdil, že moc štátu spočíva vo výrobe drahých kovov. Pri zvyšovaní produkcie je nevyhnutné zabezpečiť prísnu ochrana vo vnútri štátu s možnosťou jeho intervencie  vo všetkých oblastiach.  Colbert pôsobil v službách Ľudovíta XIV. a bol známy tým, že pritiahol na francúzsky trh odborníkov, umelcov zo zahraničia, zvýšil počet manufaktúr, reorganizoval finančný systém, justíciu a pod. V súčasnosti najmä kritická tlač evokuje tento termín, keď chce podčiarknúť určitú formu uzatvorenosti sa vo vlastnom hniezde. Je logické, že delokalizácia je pravým opakom colbertizmu.

[3] Krajina Mariany. Mariana je symbolom hrdosti Francúzov a jej busta sa nachádza v každej radnici.

[4] V láske a vo vzťahoch, byť Francúzom znamená byť na polceste.

[5] Princíp prenesený z oblasti ekonomiky a obchodu na kultúrnu zložku.

[6] Tour d´ivoire: slonova veža - izolacionizmus.

[7] Pri nedostatku materiálneho bohatstva sa národ stáva chudobným, pri nedostatku patriotizmu, národ je úbohým

[8] In: Cohen., S.: Les diplomates-négocier dans un monde chaotique, Autrement, p. 68

[9] idem, p. 53