Jeho devízou v roku 1968 v Paríži bola „jouir sans entraves" - úžívať si bez zábran. Zostal jej verný dodnes. Iba imituje metresu a neskôr i tajnú manželku Ľudovíta XIV., Madame de Maintenon, ktorá mala zas za devízu: „Ne mettez pas de bornes à vos désirs" - neklaďte prekážky vašim túžbam. Ihneď som si ho všimol v rade veďla prezidenta ČR a európskych poslancov. Prečo? Bol jediný, ktorý nemal kravatu! Jeho príhovor v parlamente po Sarkozym? Taktiež Vám neunikol! Prišiel v tričku!

          V televíznych diskusiách neraz evokuje 68-my rok v Československu, aby podčiarkol, že duch „užívania si bez zábran" sa rozšíril aj mimo hraníc. Na to reaguje jeho dlhoveký protivník, intelektuál svetového rangu, filozof a spisovateľ Alain Finkielkraut : „Čo nemám rád v otázke pripomínania si roku 1968 na francúzsky spôsob, tak to je nombrilizmus (z lat. umbilicus- pupočná šnúra, pozn. aut.), a jeho samotný šovinizmus. Zavraždenie Luthera Kinga, Roberta Kennedyho, poľská i pražská jar sú udalosti, ktoré mali v tom istom roku nadnárodný charakter a teda väčší význam".

          Finkielkraut vysvetľuje Cohn-Benditovi, ako si mýli parížsky s československým espritom udalostí: „U nás išlo o parížsku lyriku, ale pražská jar poznala post-revolučný skepticizmus, ľudovú umiernenú revoltu vedenú kultúrou a dospelými. My sme bohužial idealizovali mládež a preniesli to na ďalšie generácie". Keď Cohn-Bendit povedal Klausovi :

     „Priniesol som Vám vlajku, ktorú tu na pražskom hrade máte vraj všade. Je to vlajka Európskej únie, tak ju teda postavím pred Vás. Môžete veriť v čo chcete, já som presvedčený, že globálne otepľovanie je realita, nie je to vec mojej viery" (...) „Vaše názory na ňu (Lisabonskej zmluve, pozn.aut.) ma nezaujímajú, chcem vedieť, čo urobíte, keď ju schváli česká Snemovňa a Senát. Budete musieť rešpektovať demokratickú vôľu zástupcov ľudu? Budete ju musieť podpísať! ",

tak rozumieme odpoveď prezidenta Klausa:

     „ musím povedať, že takýmto štýlom a tónom so mňou už 6 rokov nikto doposiaľ nehovoril. Tu nie ste na parížskych barikádach. Myslel som si, že takéto spôsoby u nás skončili už pred 19-timi  rokmi".

          Hanebný je aj článok zo soboty 6. 12. v denníku Le Monde (celý článok), kde už v úvode opisujú prezidenta Klausa ako ultraliberálneho eurofóba a cholerika. Horšie! Autor postaví Cohn-Bendita do pozície obete, ktorá sa iba pýtala. Ustrihne niektoré vety, úplne vynechá päťriadkovú Cohn-Benditovskú argumentáciu s ironickými poznámkami. Dajme si príklad:

Klaus: (...)veľmi se teším na našu diskusiu, pretože viem, že moje názory a postoje sú v médiách často demonizované a karikaturované(...). Bol som to ja, ktorý v roku 1996 podal premiérovi Dinimu českú prihlášku do EU. Bol som to ja, ktorý podpísal prístupovú zmluvu".

koláž vytvorená lj. zdroje obrázkov v pôvodnej forme: praha22.cz a zusammenleben-zio.de

          Autor však vyberie iba vetu, kde Klaus hovorí o demonizácii jeho osoby a ihneď utvára priestor „červenému Danymu", ako ho prezývajú pre jeho anarchistickú minulosť. Vrchol drzosti príde vo chvíli, keď autorka ukáže v článku, ako Klaus chorobne reaguje na Cohn-Benditovu otázku: „Aká je miera priateľstva s pánom Ganleyem z Írska". Stop. Nasleduje Klausova reakcia k predsedovi európskemu parlamentu, aby dal slovo ďalšiemu.

          Nepresné a nezodpovedné pero autora článku  však vynechá nemiestne insinuácie, ktorými pokračoval Cohn-Bendit jednoliato s „ako sa môžete schádzať s človekom(...) neviete, kto ho platí (...)" a pod. a  čitateľ tak nevie, že až po nich zareagoval prezident Václav Klaus. Napokon aj diskutujúci k článku Le Monde prevažne ľavicovej orientácie sa zhodli na k nikdy ničomu nevedúcich argumentov a správania sa Cohn-Bendita.

          Nikto s Vami tak nediplomaticky ešte neprehovoril? Ako hovorí Cohn-Bendit: „lebo ste tu ešte nemali mňa!" Áno, je krásnym produktom 68-mičky: symbiózy konformizmu a pulzujúceho individualizmu, tak ako to je dôkladne zobrazené v hre Nosorožec od Ionesca, kde môžeme zachytiť výsmech deravého priam pyrhovho víťazstva v r. 1968 vo Francúzsku.

         Svoj obraz Gavroša (mladí pouličný búrlivák z parížskych barikád z Hugovho románu Bedári, pozn.aut.) kultivuje v každej relácii. Stretol sa v diskusii aj s Henri Guainom, Sarkozyho špeciálnym poradcom a mozgom jeho príhovorov. Guaino, prezieravý, pokojný, vytvárajúci atmosféru nedeľného stretnutia pri káve v jednom zo salónov na Saint-Germain. des Prés  v jednej z diskusiií poukáže Cohn-Benditovi na prešľapy systému, za ktorý pred štyridsiatymi rokmi militoval: individualizmus, zákaz zakázať, poprenie hodnôt, moci, hierarchickosti v inštitúciách, vedomosti a i. Cohn-Bendit : „indivídum sa musí stať autonómnym a byť v opozícii dospelému človeku". 

           „Dieťa - kráľ" sa začína od tej chvíle rodiť, francúzske školstvo, psychológovia, lekári i učitelia sa tak ocitli v začarovanom kruhu. Rétorika Cohn-Bendita je rétorikou neokrôchanca, resp. sédlaka, (vo francúzštine to vyznie ešte krajšie), ako to výstižne nazval predseda politickej strany KDS, Vladimír Palko. KDS (Konzervatívni demokrati Slovenska) vo svojej tlačovej správe (čítaj tu) intervenujúcich predstaviteľov nazvali hulvátmi (neologizmom vo fr.j. povedané slovami býv. ministra kultúry, Jean-Pierre Chevènementa, „sauvageon" - divoch, hulvát) a ich postoje prirovnali k správaniu sa krajín Varšavskej zmluvy v r. 1968.

          Daniel Cohn-Bendit sa pritom vysmieva i Sarkozymu. Ten si z jeho výstupov pretiera tvár. Nedávno som sa vrátil z Kanady, kde ma pozvali francúzska i kanadská strana na kongres a zistil v Montreali a Québecu, že Cohn-Bendit tam zavítal pred niekoľkými mesiacmi. Pozrite si jeho výstup na internete (pozri tu). Katastrofa! Ani polovica z toho, čo dokáže priemerný prednášajúci v jeho krajine podať. Priam krčmový prejav.

          Prezident Sarkozy vkladá do výkladu vášeň i rešpekt. To druhé Cohn-Benditovi chýba. Preto je nemiestne tvrdiť, že pochádza z „krajiny Mariany", keďže tento výraz sa vo francúzštine používa ako synonymum k slovu „Francúzsko" a Mariana tu symbolizuje hrdosť. Hrdosť, ktorú voči Cohn-Benditovi odteraz prejavuje už pravdepodobne len mizivé percento ľudí. Finis coronat opus.