Lesk a bieda kurtizán.O likvidácii mladej slovenskej inteligencie.

Publié le par Lubomir JANCOK

Literárnejšie naladení už takmer prečítali Balzacovo „Lesk a bieda kurtizán“. Tie sa prostituovali - škaredé slovo. K tomu smeruje priam radikálne i osud mladých ľudí-študentov a absolventov na Slovensku...

V čom tkvie naša bieda ?

Raz mi jeden náš filozof a psychológ povedal, že Slovákom nikto nevysvetlil, načo vlastne je vysoká škola. Keď som predniesol v 2008 promočný príhovor v aule UK, prišli za mnou minimálne traja ľudia, ktorí sa ma pýtali, či som to spravil sám. Nastupovala éra podozrenia. Podozrenia, že mladá Slovenka či mladý Slovák nie sú schopní vystreliť z kanóna ranu, rázne zaznie, nebodaj múdro. Hovoril som najmä o veľkom potenciáli mladých ľudí, o tom, že musíme vydržať, zlepšovať sa a nielen čakať, ale i prinášať. Prešli takmer tri roky.


Podmienky lepšie, ale intelektuálne otupovanie

 
Dnes už študenti nemusia vysedávať na intrákoch v Blave v priestoroch pre internet. „Webík“ im príde rovno do izby, eventuálne sa pripoja vo vlaku.  Wifina všade – moderné heslo. Pripojenie už bude asi aj na mestských toaletách. Avšak optimizmus zo škôl – aj tá solídna aj keď malá vzorka – vyprchal!  Ako keby už ani tepna na ruke netĺkla. Inokedy po troch rokov sme udreli: „chcem ísť už i do zahraničia“. Dnes po roku každý hľadá!!! Priam už po strednej škole! Politici i všetci ministri školstva boli ako veľký strom : ten vysuší okolitú pôdu, vysaje ju...aby rástol, kvitol, plody ponúkal. A tak oni porástli a študenti - tá pôda - vyschla.

LeskBieda_Boue.jpg


Továreň na au-pairky

To nie je výsmech (ja som bol tiež au-pairom), ale smutná realita. Švajčiarka či Francúzska po magisterskom idú učiť, rodia – alebo nerodia – život užívajú. U nás najvytrvalejší sa boria doma za mizerné podmienky, iní „začnú čítať stratené ilúzie“ – odídu do zahraničia. Umývame riady, robíme plavčíkov, staráme sa o deti druhých. Náš lesk je v pracovitosti, až...až slepej oddanosti - tak nás naučili: robiť, povysávať, upratať, na obed času málo...cieľ musí byť dosiahnutý, aj keď sa závodný kôň uštve! Len mať a mať. Dvadsať predmetov, lajstre testov. A kde je „byť“? Čím sa stávame? Tak, priatelia, fungujeme iba my - dodrieť sa ako kone! A tie si osedlajú iní. Aj v EÚ pracovitosť priniesli bývalé komunistické krajiny. Jedna porotkyňa mi tu v Paríži hovorí: „ešte pred 2006-2008 od vás vykukla na pohovoroch nejaká kapacita v rámci celej Európy. Dnes už u Vás či dokonca v Prahe takmer nikto neprechádza. A keď, najmä pre kvóty! Čo tam robíte?“


Nevychovávame elitu

Slovo znie zle na naše pomery, viem. Ale po čom dychtíme? Chceme byť večne závidiaci Nemcom, Francúzom či dokonca z Erazmus pobytov už i Talianom, Rakúšanom? Nepestujeme elitu. Nemáme žiadnu elitnú akadémiu či školu, ktorá by každý rok zobrala 20 najlepších prírodovedcov, sociológov, študentov práva, medzinárodného obchodu, ekonómie, žurnalistiky...Tu v Paríži - i cez La Manche vedľa v Londýne - bežná vec. Štefánik to videl sto rokov predo mnou : „nemôžeme sa správať ku všetkým rovnako, lebo urážame tých lepších“. Inými slovami – nehádžme všetkých do jedného vreca!

 
Ešte nedávno myslím bol projekt štipendiá Štefánika pre najlepšie svetové školy. Konečne i našinca sme zadotovali. Dokončil svetovo prestížne školy, mal v zmluve, že sa musí vrátiť a pracovať doma - pre vlasť. Ibaže na našich ministerstvách a úradoch vládne mor klientelizmu. Buď vás zoberú, lebo za mizerný plat a preto, lebo vy nemáte (zatiaľ) iný životný projekt. Pre ostatné posty platí : miesto je obsadené skôr, ako je uvoľnené. A tak povedia našim najlepším absolventom, že niet miesta. Katastrofa pre krajinu – stratila silný káder, mozog. Zoberú si ho Kanaďania alebo prezieraví Európania. A riaditeľ v úrade nemusí mať komplex menejcennosti – nikto mu nebude mudrovať za chrbtom. V západných krajinách i 4-5 kôl pre verejnú administratívu. U nás jedna optimistická cesta vlakom tam, a smutný výraz cestou vlakom späť. Žiadna zásluhovosť! Žiadne kritériá!  

Keď nemecký či francúzsky študent môže mať od tej istej banky ako je na Slovensku účet na 2-3 roky zdarma, bonusy, neuveriteľné podmienky na pôžičky, dokonca megazľavy na iPady(vybojoval mladý minister školstva so súkromnou firmou)...lebo je študent. My sme Bedári – dnes by román Hugo písal určite o nás.


Koniec burze nádejí

Doteraz sme sa dostávali len na „burzu nádejí“ - tejto najnespoľahlivejšej inštitúcie. I dejiny ukazujú, že pravdu majú živí nie mŕtvi; v láske majú pravdu blízki a nie vzdialení; preto i mladí ľudia potrebujú mať ľudí blízko k ich potrebám;  ľudí pre nich!

Píšme, dumajme spoločne. V Paríži hovoríme : keď Vás nepozvú na večeru, uvarte si sám. Príďte, zaklopte, a otvoria Vám. Najmä sa však, prosím, nevzdávajte!

Ľubomír Jančok


Pour être informé des derniers articles, inscrivez vous :
Commenter cet article