Konzervatívna revolúcia Slovákov vo Versailles

Názor stovky slovenských turistov, ktorí zavítali posledné 2 roky do Versailles, dôkladne poukazuje na aspekt normálnosti, ktorý v ich duši stále prebýva. Finty, nové moderné obštrukcie niektorých religióznych, sexuálnych a umeleckých menších ich však mätú a posielajú do defenzívy. Nerozumejú tomuto svetu? Sú spiatočníci? Príliš konzervatívni a nevyvíjajúci sa? Vidia iba na povrch océanu, nie na jeho hladinu? Tam vidí iba potápač? Dosť bolo metafor, poďme k veci.

     Château de Versailles je v správe Francúzskej republiky, všetkým sa spája cez Ľudovíta XIV. Jeho 72-ročná vláda poznačila krajinu kultúrne, politicky, nábožensky a to až tak, že ten dopad otriasol i svetovým dianím. Zastrihnuté stromy v park a geometrické tvary – apoteóza súmernosti, štýly nábytku, Centralizácia a stratégia mať všetkých pod dohľadom, aby nekuli pikle, oslava divadla, hudby, galantnosti a krásy – kráľ Slnko. Zosmiešňujú ho rôzne filmy, keď však naštudujeme tisíce dokumentov, tak zistíme, že bol inteligentnejší ako polovica štátnikov tohto sveta. Napokon kresťanské, konzervatívne, aristokratické a monarchistické kruhy Vám povedia, že Ľudovít XIV. a Svätý Ľudovít sú najlepšími kráľmi histórie ich krajiny. Nikdy Francúzsko nebol tak kresťanské ako za kráľa slnko!

     Dnes prídete do château a v izbe kráľa visí nafukovačka Američana Jeffa Koonsa alebo hračky-pandrláci Japonca Murakamiho. Každý rok niekto iný. Moderné umenie! Vyššia méta, ktorej bežný človek „nerozumie“! Alebo rozumie? Jeff Koons je dnes svetovou celebritou, neuveriteľne drahý vo svojej brandži. Američan, ktorého bývalá manželka (zobrali sa v r. 1991, rozišli sa po 2 rokoch) je známa pornoherečka Illona Anna Staller, prezývaná Cicciolina. Maďarského pôvodu, chcela taktiež kandidovať v budapeštianskom obvode, ale nezískala dostatočný počet hlasov. Nedávno sa zaujímala o radnicu mesta Miláno. Ako pornoherečka sa tiež vyznamenala veľkým bojom za mier. Ako? Použila svoje zbrane : navrhla, že sa vyspí so Sadámom Husajnom, aby nastal pokoj na Blízkom východe. Čo by človek pre mier vo svete neurobil? Murakami zas pôsobí charizmaticky ako japonský učiteľ bojového umenia. Koons vystavoval nafukovacie predmety, Murakami tento rok úsmevné postavičky. Návštevníci sú pobúrení. Pýtam sa Nemcov, Američanov, Rumunov či Kanaďanov. Viac negatívnych názorov víťazí.

Prvý je Murakami v Zrkadlovej sieni, druhý je Koons so svojou Langustou. Zdroje: fotenie exponátov zakázané, použité zdroje mediálneho charakteru : japonation.com a http://archeologue.over-blog.com

Víťazstvo zdravého rozumu alebo extrémna pravica?
     Slováci? Konzervatívna revolúcia a víťazstvo zdravého rozumu. Za posledné dva roky som tam „odpravil“ cez 500 Slovákov. 99% z nich tieto výstavy poburujú a nepáčia sa im...pardón, to znie príliš veľa. Ak nechám 99%, neuveríte mi. Povedzme 75% ! Ale tu zas klamem! A slovami Františka Mikloška, „pravda víťazí“, sa tak opäť vraciam k 99-tim percentám. Asi dvaja sa vyjadrili pozitívne. Aj tí len preto, lebo robia v Holandsku a v Nemecku práve v ateliéri s moderným umením. Slováci, od detí cez študentov stredných škôl až po starších ľudí v dôstojnom veku, zavrhli prienik moderných prvkov do histórie a kultúry osvedčených hodnôt.

     Konflikt! Cítia sa blbo! „Pán Jančok, prepáčte, idem za Vami s takou malou dušičkou“, šepká mi klient zo Sabinova pri obraze korunovácie Napoleóna od Dávida zo začiatku 19.storočia, stojac vedľa usmievajúceho pandrláka z roku 2009. „Mne sa to nepáči, ale nemám odvahu povedať to nahlas, možno som už starší a nerozumiem tomu“, dodáva znepokojene. „Nefotiť, súkromná zbierka“, kričí na klientku z Krompách pán dozerajúci na poriadok. „Preboha, veď kto by to už len fotil, ja chcem odfotiť ten krásny strop, ale táto nafukovačka mi tam prekáža“, dodáva pani. „To je urážka histórie Francúzska“, doplňuje klientka z Prešova. „Pán delegát, to nestihli upratať? Boli tu nejaké deti a hrali sa?“, pýta sa ma 12-ročna žiačka z Košíc. „Nie, za to zaplatil Versailles polovicu svojho rozpočtu“, dodávam.

Z tých takmer 500 klientov mi každý vyplňuje kvíz, ktorý organizujem so zaujímavými cenami. Prvé miesto negatívnych zážitkov? Výstava moderného umenia vo Versailles. Niektorým až tak neprekáža fakt, že moderné umenie existuje, ale fakt, že to vtlačia do historických krásnych priestorov.

Čím to je, čím to je ?

     Spieva skupina No Name. A mňa sa pýta 500 ľudí. Dajme slovo nemenovanému priateľovi. Je kurátor výstav, je to on, ktorý vyberá talent, presadí ho, následne zabezpečí galériu, výstavu, sponzorov. Pozve ma do Cannes, Bratislavy, Viedne, Monte Carla. Všetko výstavy buď fotografov či maliarov. Niektorých som sa zúčastnil. Je to špeciálny svet výraznej menšiny, zväčša veľmi bohatej, ktorá vystavuje kúsky hodné pohľadu, zamyslenia a tam by som osobne skončil. „Čím to je, že niektorí z Vás sa dostanú na piedestál, do priestorov, kde chodí milióny ľudí. Viem, že parížske ateliéri na moderné umenie sú početné, ale dať to do Versailles?“, pýtam sa ho. Vieš Ľubo, na vrchole ide o biznis. Za Koonsom sú mecenáši, eventuálni sponzori a reštaurátori povedzme že i niektorých miestností vo Versailles, tak majú následne silné slovo. Má právo zorganizovať večierok v Louvri, vtlačiť svojho kamaráta na výstavu do Versailles“, vysvetľuje. „Je to kasta milionárov až miliardárov“, dodáva. „Mňa to nevyrušuje, ale špeciálne sa mi to až tak nepáči,“ hovorí mi predavačka suvenírov v boutique na zámku. „Viete, sú za tým bohatí páni našej krajiny, ktorí investujú do tohto moderného umenia, sem-tam tu zájdu, vieme o nich“, podčiarkuje iný zamestnanec vo Versailles. Výstava stála vraj 2,5 milióna eur a zaplatil ju Qatar. 

Nehodné názvu „umenie

     Člen Francúzskej akadémie, historik a nositeľ desiatky ocenení na medzinárodnej úrovni a veľká postava francúzskej súčasnej inteligencie, Marc Fumaroli, sa vyjadruje k dielu a všeobecnej tendencii moderného umenia: „to je problém moderného umenia : ani si nezaslúži prívlastok umenie. A ešte ho vystavíme na miesto, ktoré je výsledkom tradície úplne iného charakteru, ako tieto predmety burzovej nátury(...). „Najdrsnejší paradox v tejto záležitosti, dodáva Pierre Wat, je pocit, že kultúrne inštitúcie predávajú lano, ktorým sa neskôr obesia: udalosť proti pohľadu, okamžitosť proti dlhotrvácnosti“. Ide o malú, ale veľmi bohatú komunitu, ktorá peniazmi vtláča do popredia svoj pohľad v mene rôznorodosti, rovnosti a iných ostí. Tlačí tak nepriamo na mozog bežného pozorovateľa. Ten to sprvoti neocení, ale postupne si začína klásť otázku. Ako môj klient, ktorý si myslí, že už je asi moc starý a nerozumie veciam. Zatlačení do defenzívy, konajú všetci ako slimáci sťahujúci sa do svojej ulity. A to je koniec. Ako keď Arsenal hrá proti nejakému nováčikovi, vyhráva 2:0, súper je v defenzíve, robí chyby a šup, 6:0 pár minút pred koncom. Napokon 6:1, aby sa nepovedalo.

japonation.com

Militanti normálnosti mimo šachovnice

     A poďme ešte ďalej. Murakami a Koons mali neuveriteľnú reklamu na prvých stránkach časopisov a denníkov. Nedávno moji mladí vzácni priatelia, obyvatelia a rodáci Versailles, dvakrát manifestovali pri zámku proti tejto urážke k histórii Francúzska. Výsledok? Maximálne sa objavili v lokálnej tlači. Pripomínam im: „Chlapci moji, nečudujte sa, keď som včera vo Vašich denníkoch čítal apologetické články na túto výstavu. Azda nechcete, aby na druhý deň si protirečili. A môžu vôbec? Kto je za novinami, kto je za výstavou, pýtal by sa básnik“. Ich označili niektoré inteligentní žurnalisti za extrémnych pravičiarov.

Požiadali ma, aby som môj článok preložil i do francúzštiny. Sú domáci, neberú ich vážne. Napokon – chudáci – politická korektnosť u nich je už tak vysoko- že sú ako v korzete a nemôžu odsúdiť adopcie detí homosexuálmi, príliš veľkú a nezvládnutú imigráciu, v žiadnom prípade tvrdiť, že v predmestiach sa búria najmä Arabi či Moslimovia a nie Portugalci a Vietnamci – to môže iba filozof Finkielkraut! Navštívil som letnú univerzitu týchto mladých konzervatívcov – pracovalo sa celý deň, večer soirée až do štvrtej rána, ale o 8h00 takmer všetci na omši. Označil som ich v ďakovnej reči za normálnych mladých ľudí – zožal som potlesk azda väčší ako počas môjho príhovoru na promócií v aule UK o Podceňovaní mladej slovenskej inteligencie v roku 2008. Prosili ma, aby sme sa ponaučili z ich chýb, nepustili relativizáciu kultúry a hodnôt do krajiny, robili štatistiky, riadili imigráciu a nenechali sa zatlačiť do defenzívy zhýralými a hľadajúcimi sa zúfalcami zo Západu. Ešte sme zdraví, vírus sa však šíri rýchlosťou a dravosťou Schumachera v najlepších rokoch. Nesmieme zadriemať, musíme byť agilní, úderní sine ira et odio, teda bez hnevu či nenávisti.

http://archeologue.over-blog.com

      Moji priatelia iba slintajú nad našou slobodou! Nie, nebojte sa, priatelia! 498 z 500 občanov strednej Európy, presnejšie zo Slovenska, odsúdili túto výstavu. A dovolím si tvrdiť, že podobné štatistiky by ste mali nielen od nás, ale i od Poliakov, Čechov, Rumunov či Ukrajincov. Sme azda všetci z extrémnej pravice? Fumaroli dodáva: európska výprava, ktorú som podnikol v Paríži  a v New Yorku, ma učí odolnosti. V otázke jazykov je pre nás dôležité odolávať globalizačnej angličtine. V otázke umenia disponujeme obrovským kultúrnym dedičstvom a nenecháme si ho urážať návalom gýču desiatej cenovej kategórie“.

     Uisťujem mojich spoluobčanov o ich zdravej mozgovej spôsobilosti a normálnosti, ktorej sú stále nositeľmi. Žiadni centristi, žiadna trochu ľavica, trochu pravica a zbabelá uhýbačnosť. Ale tradičné hodnoty nehasnúce a stojace na skale. Prístup k modernosti áno, avšak bez narušenia jadra. Stelesňovanie zmeny áno, ale bez odklonu k dobrodružnosti. Boj za rôznorodosť áno, ale bez udusenia normálnosti. Tradícia a normálnosť by v dnešných časoch mohli mať v erbe parížsku devízu: Fluctuat nec mergitur - Zmieta sa vo vlnách, ale nikdy sa nepotopí.