Rozlúčka s korunou: bieda príhovorov alebo učme sa od Sarkozyho

Dňa 8.1. 2009 viacerí Slováci pozerali v priamom prenose veľkú udalosť európskeho rozmeru: rozlúčku so slovenskou korunou. Medzi prítomnými boli papieroví vodcovia EÚ a Slovenska, od predsedu Európskej komisie, prezidentov členských krajín, premiérov až po slovenského prezidenta a premiéra.

Podsuňme si pod lupu jazykovú, protokolárnu a najmä rétorickú oblasť.

          Kým v jazykoch patríme medzi zdatné krajiny, presadzujeme sa v zahraničí a sem-tam nás pochvália, tak teraz si konečne mohli všimnúť zahraniční pozorovatelia in persona realitu zákonodarcov a pochopiť, že tie chvály ohľadom jazykov sa výlučne vzťahujú na študentov a mladých ľudí. Hm, ale prečo napr. poľský a maďarský premiér sa vyjadrovali po anglicky, a „tí naši" v rodnom jazyku, keď išlo o európsku záležitosť, kde angličtina a francúzština sú jediné prípustné?

„Sme doma, máme na to právo!", odvrkli by mi. „Aj v Štrasburgu môžem po slovensky!", podporili by predchádzajúci argument. Áno, aj! Avšak renomé na medzinárodnom poli výrazne klesá s nevyhnutnosťou pristúpiť k slúchadlám. Autor sa tak vzďaľuje od svojho cieľa. Keď už je vzdialený, „poslednú sviečku na torte" zachráni tlmočníčka. Tá kompletne zakryje jeho priemernosť. A verte, že niekedy i samotný orátor-autor by bol prekvapený, ako krásne rozpráva. Chcete príklad? Štrasburg 2007, pôsobil som v Rade Európy v kabinete pre medzinárodnú politiku a zavítal prezident Srbska Boris Tadič. Vyjadroval sa po anglicky a až príliš často opakoval „it will be difficult" - „bude to veľmi ťažké". Francúzska tlmočníčka bola „nadupaná": „cela sera difficile" - „bude to ťažké". O pár minút, prezident Tadič v inej veci: „it´s difficult". Tlmočníčka: „c´est une lourde problématique" - „je to náročná problematika". Pár sekúnd prešlo a opäť pán prezident v inej veci „it will be difficult". Tlmočníčka: „c´est une question d´ampleur importante" - „ide o otázku dôležitého rozmeru".

          Nie je to krásne? Rozplýval by som sa nad rečou prezidenta, keby som nepočúval originál, napriek mojej nie nadštandardnej angličtine. Ale nech! Náš pán prezident sa vyjadroval po slovensky. Pozor! Nikto nám nemôže vyhodiť na oči, že dôvodom vyjadriť sa v reči Štúra bola láska k jazyku. Hovorí sa nám to ťažko, ale vieme, že jeho dôvod bol jazykový: neznalosť dvoch diplomatických a politických jazykov na európskej a politickej scéne.

zdroj: www.le-mot-de-zabelle.fr

           Protokolárne: vítať najskôr občanov, a pre ostatných spomenúť „ctení hostia" - prvý šok.
Manželky našich ministrov sa pretlačili do popredných rád. Ich miesto tam však nie je pri udalosti ach takéhoto charakteru, napriek črtám gala programu. Všetky prvé rady sa zapĺňajú politickými hosťami a domáci politikmi. Rodinné záležitosti idú bokom.

          A rétoricky? Napriek rešpektu voči funkciám naších predstaviteľov, už dávno som nevidel rozprávať štátnika na červenom koberci pred stojacim mikrofónom viac ako 5 minút. Náš premiér mal dlhý príhovor, mal stáť radšej za pultom a nedržať 15 minút papiere, z ktorých strnulo čítal. Monotónny hlas, žiadne rétorické krivky, neúderné vety, dlhé rozvinuté, nezvýraznené interpunkčné znamienka, na konci vety si už nespomínate na jej začiatok a tak uniká význam a vy zostávate v hmle vágnych kategórií slov. Otázku obsahovú nechám rozpitvať iným.

          Splniť všetky uvedené podmienky je samozrejme šialené ťažké. Zastupujú nás, buďme na nich nároční! Prezident Sarkozy je v tejto záležitosti súčasným majstrom sveta. Kladiete si otázku, ako to robí? Všetko je prešpikované: k drevorubačom pri lese hovorí pol hodinu bez „papiera", k veci, s číslami; v Európskom parlamente načrtne „7 bodov" rozvinutých do skoro hodiny, taktiež bez nakúkania a školáckeho čítania z papierových podkladov. V Kanade pred predstaviteľmi celého sveta rozvinie otázku vývoja frankofónie pozerajúc sa „v poslednej rade stojacemu vrátnikovi" do očí. V Sofii odhodí na univerzite papiere a dodá, že sa do nich nepotrebuje pozerať a spustí! A verte, jeho výklady spĺňajú najvyššie kritériá francúzskej náročnej členitej dizertácie, majú esprit a zanechávajú stopu na poslucháčovi.

            Ako hovoril tvorca inovovaného protokolu pre Francúzsko, ikona maniérov a distingvovanosti, Jacques Gandouin: „príhovor musí byť ako minisukňa: dostatočne krátky, aby zaujal a dostatočne dlhý, aby pokryl tématiku". U nás predstavujú príhovory príliš krátku minisukňu, ktorá odhalí to, čo nemala alebo sukňu príliš dlhú, ktorá zas vyznie ako staromódna a nikoho neosloví.