Rozhovor pre magazín Inštinkt

Rozhovor s Martinou Uličnou pre magazín Inštinkt. Prehľadne spracovný text a fotky nájdete na stránke Inštinktu odkaz tu.

Textová verzia prevzatá z ich stránky.

Chcete spoznať Paríž inak, než prostredníctvom sprievodcovských kníh? Skúste si prečítať knižnú novinku Glamour Paríža. Glamour je fotografický žáner zobrazujúci ľudí, no najčastejšie ženy tak, aby zvýrazňovali svoju atraktívnosť a šarm. Táto definícia presne odzrkadľuje nielen obálku knihy, ale predovšetkým jej obsah. Dozviete sa, čo je to pascalovská nuda, komu hovoria BOBO, pravdu o Márii Antioinette priamo od grófky a tiež to, v čom sa odlišuje slovenský študent od toho francúzskeho. O svojej prvotine hovorí aj Ľubomír Jančok. Autor vám v knihe dá tiež typy pre správnu možno až nekončiacu konverzáciu, poradí, kedy v Paríži nechodiť do kina a prezradí i to, čo urobí Parížan tisíckrát za deň. Ak to však chcete vedieť, nestačí si prečítať len nasledujúce interview.

Čo bolo podnetom pre zrod knihy Glamour Paríža?

ĽJ: Spisovateľ je človek, v ktorom vibruje emócia. Mozog pracuje a prenesie l´émotion na papier, straty počas presunu musia byť maximálne zredukované, aby sa odhalila v čistej podobe. U mňa emóciu predstavuje starý otec, ktorý sa narodil v Paríži. Zároveň ma k písaniu nepriamo pozvali i moje pozorovania a skúsenosti. Chcem povzbudiť mladú generáciu, aby písala, dumala, analyzovala a zapájala sa. Nadšenie a pozitívne vízie v našom školstve takmer vyhynuli, ak tam vôbec niekedy boli. Apatia dominuje, znechutenie má ornú pôdu, je čas sa prebudiť.

Už v úvode upozorňujete čitateľov na to, že neprinášate faktografické údaje, ale robíte chirurgiu. Je kniha prioritne určená pre tých, ktorí už čo-to o Paríži vedia? Názov jednej z kapitol znie Bez francúzštiny sem ani nechoďte!

ĽJ: I chirurgia nie je len pre pokročilých, či veci už zdatných. Každý niekde začína. Encyklopedista Diderot hovoril, že myslím, teda som. Ja pozývam k : cítim, vidím a verím, teda som. Observer et analyser – pozorovať a analyzovať je conditio sine qua non, teda predpoklad pre uchopenie parížskej duše.

Medzi posadnutosti Parížanov patrí jazyk, terasy a dizajn. Ako takéto veci vníma Slovák žijúci v Paríži?

ĽJ: Francúzsko je najkultúrnejšia krajina sveta. Šok kultúry, rešpektu a hierarchizácie ho zaplaví. Lekár, filozof, učiteľ, politik, umelec sú tam vážení ľudia. Ešte k ďalšiemu fétichisme patria vo Francúzsku diskusie. Za tých 10 rokov som mal v Paríži stovky ľudí, možno až v tisícoch. Takmer každému som dával dotazník, zbieral informácie. Slováci sú ohúrení z uvoľnenosti Francúzov a v Paríži sa im páči všetko to, čomu hovoria „vieille France“, teda staré Francúzsko. Inak povedané ešte: všetko to, čo za niekoľko storočí vytvorila Cirkev a Monarchia a za isté obdobie i Napoleon.

Čo priviedlo Ľubomíra Jančoka do najnavštevovanejšej krajiny sveta a jej hlavného mesta?

ĽJ: Na mentálnej mape to je dedovo narodenie v Paríži a jeho príbeh, v akademickej oblasti sú to štúdia, reprezentácie univerzity i krajiny a následne kontinuálna pozícia tlmočníka, delegáta a projekty mojej spoločnosti Monte Christo. Teraz mi pribúdajú projekty s parížskou Sorbonnou.

Glamour Paríža obsahuje aj jeden rozhovor, ktorý nie je až tak obyčajný. Vašim respondentom bola samotná grófka, u ktorej ste strávili nejaký ten čas. Ako ste sa dostali priamo na zámok?

ĽJ: Zásah Božej ruky. Mal som 18 rokov, potreboval som dostať „francúzštinu do ucha“, au-pair najlacnejšie riešenie. Budem sa starať o deti v záhrade a hovoriť ich jazykom, hovoril som si. Telefonát, o deti sa starať nebudem, ale o zámok. A ešte u grófky. Bola hotová učiteľka, studňa inteligencie, raj vrúcnosti a profesionálneho prístupu. Dnes slávime 10 rokov intenzívneho kontaktu.

Aké boli vaše očakávania? Naplnili sa aspoň niektoré?

ĽJ: S očakávaním to je ako s tujou. Nie hneď ju vidíte v krásnej výške. Treba čakať, polievať. Veľa som sa naučil v teréne, v jej prítomnosti zvnútornil určité maniere, ktoré len kopírovali tie od rodičov, len pre francúzske prostredie, ktoré stáročia udávalo tón i udáva celej Európe. Ale najviac mi odhaľuje sudca čas.

Ako vyzerá pravá kráľovská atmosféra?

ĽJ: Šik, noblesne, s nádychom histórie, závanom kultúry a inteligencie, existuje tu, čo nazývam estetická symetria – pravidlá, hodnotové i materiálne. Táto aristokratická vrstva je zakódovaná, kódy som sa snažil odhaliť v knihe. A samozrejme každý aristokrat ide v nedeľu do kostola, snaží sa žiť v duchu kresťanských tradícii. Tým, že je aristokrat, rozumej predurčený na „dobrý život“, je na neho (deti, rodiny…) nepriamo vytváraný tlak, nemá totiž právo zlyhať, lebo podmienky na úspech má dobre nastavené.

Je francúzština tak trochu jazyk na pol slova, kde si tú druhú časť musíte domyslieť, ako v rozhovore tvrdí grófka?

ĽJ: Francúzština je jazyk diplomatov a sentimentov. Napríklad pri jedle je doslova zakázané hovoriť o peniazoch, politike, veku a chybách tých druhých. Americká puritánstvo spočíva v tom, že Američania oslobodili peniaze – How many – koľko chcete?, pýta sa Američan, zakliali však lásku, o ktorej sa verejne nehovorí. Francúzske puritánstvo je zas v peniazoch – totálne tabu, a zas oslobodili lásku. Celé stáročia sa tu všetko točí okolo lásky, citov, prejavov vášho srdca, citových zmätkov. Dnes sa hovorí „chercher la femme“- za všetkým hľadaj ženu. Je to len dôsledok toho, že Francúzi dali ženu už pred stáročiami do centra diania.

Riadite sa aj vy heslom Nicolasa Sarkozyho spomínaným v knihe: Najväčším rizikom je, keď nič neriskujete. Majte veľké ambície, veľké sny, život sa už postará o ich obrúsenie?

ĽJ: Áno, mojej generácii prichádzajúcej do Francúzska povedali – nič nepýtate, nič nedostanete. Dosiahnete niečo, buďte na to hrdí, tlačte to do popredia. Prídete na Slovensko, vytiahnete tromfy z rukáva a povedia vám, že ste pyšný, kým oni – vo Francúzsku a ešte viac v anglosaskom svete to vnímajú ako hrdosť. Chýbajú nám na Slovensku koncept elitných škôl, kde by sme si vychovávali ekonomickú, politickú, spoločenskú elitu krajiny. A možno chýba na Slovensku jeden Sarkozy, ktorý by „prečistil“ a obrodil fungovanie vo verejnej správe a motivoval mladé „cadres“ – kádre. So Sarkozym mám ešte plány, viac k tomu teraz však nemôžem povedať (smiech).

Krstným otcom vašej prvotiny sa stal bývalý veľvyslanec Francúzska na Slovensku Jacques Faure (2002-2006 veľvyslanec Francúzska na Slovensku, súčasný veľvyslanec v Ukrajine). Na krste ste sa s ním asi nestretli prvýkrát.

ĽJ: Zoznámili sme sa, keď som založil asociáciu Pont Francophone a dostal Cenu rektora UK. Vtedy začala plodná spolupráca s veľvyslanectvom Francúzska – kultúrne, literárne a diplomatické projekty domáceho i európskeho charakteru ma posúvali vpred (viac ako 30 projektov za 1.ročník fungovania). Potom som hral futbal za jeho tím Olympique Štefánik Francophonel, tiež tenis a moja firma Monte Christo dnes už organizuje 3. ročník Tenisového turnaja diplomatov „Trophée de Štefánik“, na ktorý pravidelne chodí a na ktorom nás poctí i jeho dlhoročný priateľ a olympijský víťaz Miloš Mečíř. Jacques Faure je stelesnením diplomacie intelektuálnej, ale najmä terénnej. K tomu vrúcnosť a kompetencie, a máme exemplár skutočného diplomata!

Vo štvrtok 26. mája 2011 sa v Pálffyho paláci v Bratislave krstilo koňakom. Prečo?

ĽJ: Na Slovensku si Jeho Exelencia, veľvyslanec Jacques Faure zvykol krstiť tvrdým alkoholom, slivovicou napríklad. Preto sa rozhodol udržať tradíciu „tvrdého“ a priniesol pravý francúzsky koňak.

V knihe citujete viacerých spisovateľov či politikov, medzi nimi aj Stendhala, ktorý tvrdil, že pôvabné ženy očarujú na druhý deň menej a podľa vás je o tom aj spoločnosť. Ako je to s tými ženami?

ĽJ: Je to stále analýza prvého dojmu. Stendhal, ktorý tlačí egotizmus do všetkých vyše 100 postáv, v ktorých sa objavuje, veľa žien prekukol – ako keby dostal od Boha kľúče od brán do ich srdca. Jeho príbeh o vetvičke v soľných baniach, kde ju hodíte suchú-obyčajnú, a vytiahnete pokrytú zlatými kryštálikmi – podoby lásky, je famózny. Na druhej strane zas princ diplomatov, Talleyrand, tvrdil, že dávajte si pozor na prvé dojmy, lebo vždy sú tie najsprávnejšie. Nech sám čitateľ posúdi.

Učaroval vám aj bridž?

ĽJ: Áno. Som však začiatočník. Je to hra vysoko spoločenského charakteru, kde si stanovíte latku a doťahujete sa k nej. A život – hra – sa už postará o jej obrúsenie. V tejto hre to je menej o náhode ako v pokri, ale viac o rozhodnutí, zodpovednosti. Aj so slabými kartami môžete ísť k výšinám. Bridž má doslova sociologické kontúry.

Bude kniha Glamour Paríža len začiatkom vašej spisovateľskej kariéry?

ĽJ: Hĺbka knihy je vyššia – ľudia prenikajú do vašej duše, poznávajú vás, preto v západnej spoločnosti politik či verejne angažovaný človek bez viacerých kníh je nikým!

Kto má ľudí rád, chce im niečo povedať, pomôcť, angažuje sa, lebo má rád svoju krajinu. Bez knihy či kníh je nikým, len falošným hráčom. Ľudia ho nemôžu čítať, preskúmať, aký je, čo odkazuje…druhá kniha je už rozpísaná, tretia má už svoj koncept v mysli. Racine raz vykríkol, : „j´ai une tragédie“ – mám tragédiu, kráľ ju hneď pýtal. Odkázal mu, že ju má len v hlave, už ju stačí len napísať. Napokon píšem aj vo francúzštine a chcel by som urobiť výraznú a silnú knihu o našej malej krajine s veľkým srdcom, adresovať frankofónnemu publiku a zlepšiť „image“ krajiny.

---------------------------------------------------

Ľubomír Jančok je pôvodom z Veľkého Rovného (1982) na hornom Považí. Je absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a absolvent Medzinárodných vzťahov na fakulte práva a politických vied Univerzity Remeš. Laureát ceny vo Francúzsku v medzinárodnej konkurencii za politickú esej-analýzu a laureát Ceny Rektora UK. Zakladateľ frankofónnej asociácie slovenských študentov Pont Francophone, bývalý prezident Asociácie študentov strednej a východnej Európy vo Francúzskom Remeši. V súčasnosti riadi spoločnosť CK Monte Christo, tiež je predseda Mladých Konzervatívnych demokratov Slovenska a najnovšie už aj spisovateľ. Jeho prvotina nesie názov Glamour Paríža. Na pultoch sa objavila koncom mája. Publikuje na blogu http://ensemble-slovaquie.over-blog.org/.

Rozhovor bol autorizovaný.